Cyklus fotografií s názvom „Žena”, aj keď je pre samu autorku „asi najkontroverznejšia svojim obsahom”, vo mne ako v divákovi evokuje mnohovrstevný dialóg o ženskom tele, ale aj o tele vôbec.
Jedná sa o štúdie ženského tela, ktoré však neukazujú jeho prvoplánovú krásu.
Práve naopak, aj tu autorka hovorí o zániku, deštrukcii matérie, odkazuje na Westonove amorfné tvaroslovie, no zároveň inklinuje k fotografii medzivojnového odbobia avantgárd, ba čo viac, štruktúrou tiel asociuje staré piktorialistické techniky.
Významovo išlo autorke o snahu odkrývať vnútornú neistotu a zraniteľnosť duše ukrytej v tele.
Takýto anachronizmus a povedzme „duchovná telesnosť” vymedzuje autorkin rukopis do sféry umenia.