V sérii s názvom „Balada o nádeji” autorka zobrazuje akýsi metaforický stret nádejí s realitou. Pradávna túžba človeka vzlietnuť stojí v kontraste k dennodennej skutočnosti, ktorá nás neustále zráža k zemi.
Mohol by to byť aj príbeh o zlomených krídlach ľudskej nádeje, o reminiscenciách na návrat k prapôvodu nášho bytia. Princíp fotosekvencie autorka vnáša do kontrastu profánneho prostredia cez sakrálne náznaky anjelských bytostí.
Cez túto symboliku nám akcentuje zároveň pominuteľnosť hmoty v časopriestore, ale aj existenciálnu osamotenosť v štrukturovaných medziľudských vzťahoch.